Farba je viditeľná oblasť elektromagnetického žiarenia s vlnovými dĺžkami od 380 do 780 nm. Zdola sa tento interval označuje ako ultrafialové svetlo. Hornú hranicu zas tvorí infračervené svetlo. Vlnová dĺžka, ktorá sa udáva v nanometroch (nm), je rozhodujúcou charakteristikou pre výsledný vnem farby.
Vlnové dĺžky farieb sú: 380-420 je fialová, 420-450 je modrofialová, 450-480 je modrá, 480-510 je modrozelená, 510-550 je zelená, 550-570 je zelenožltá, 570-590 je žltá, 590-600 je oranžová, 600-630 je oranžovočervená, 630-750 je červená a 750-780 je tmavočervená. Farebnosť vnímame za pomoci odrazu svetla. Ak je predmet červený, jeho povrch pohltil všetko svetlo okrem vlnovej dĺžky červeného svetla, ktoré sa od predmetu odrazilo. Špecifické farby sú biela a čierna. Bielu farbu má predmet, ktorý nepohltí výraznejšie žiadnu vlnovú dĺžku a zároveň väčšinu svetla odrazí. Čierny objekt zas väčšinu svetla pohltí.
Najčastejšie delíme farby na primárne, sekundárne a terciárne. Primárne farby sú žltá, červená, modrá. Z nich sa dajú namiešať všetky farby okrem bielej, čiernej a sivej. Sekundárne sú oranžová, fialová, zelená. Tieto farby vzniknú prvotným miešaním primárnych farieb. Za terciárne považujeme: žltooranžovú, oranžovočervenú, purpurovú, indigo, tyrkysovú, zelenožltú. Vznikajú miešaním primárnych a sekundárnych farieb.
Z iného pohľadu sa farby delia na chromatické, achromatické a lomené farby. Chromatické sú všetky farebné. Achromatické sú biela, čierna a odtiene sivej. Lomené farby sú miešané chromatické farby s achromatickými.
Základné vlastnosti farby sú tón, sýtosť a svetlosť. Tón je charakteristika prostredníctvom vlnovej dĺžky. Sýtosť vyjadruje intenzitu farby pomocou zloženia bieleho a monochromatického (jednofarebného) svetla. Sýtosť farby zvyšuje menší rozsah vlnových dĺžok a menšie množstvo zložiek bieleho svetla. Svetlosť farby závisí od relatívnej veľkosti podráždenia sietnice. Citlivosť oka na jednotlivé farby je najcitlivejšie na strednú časť farebného spektra. Parametrom svetlosti je aj množstvo energie vyžiarenej jednotkovou farebnou plochou. Farby si človek usporiadal podľa zákonov kontrastu, čo je kvalitatívna alebo kvantitatívna rozdielnosť toho istého javu, a aj podľa príbuznosti. Vytvoril sa tak kontinuálny rad s nadväznosťou a nerušivosťou. Výskumy v oblasti pôsobenia farieb nie sú dodnes ukončené a tak vo svete preto existuje viacero systémov usporiadania a označovania farieb. Jedným z nich je aj farebný kruh.
Základom na vytvorenie farebného kruhu je taký počet farieb, aby sa pri ich rozmiestnení do kruhu mohli uplatniť rozdielne kvality farieb a zákonitosti kontrastu. Goethe vytvoril farebný kruh zo šiestich farieb, Munsell z desiatich a Oswald dospel k 24-dielnemu kruhu. Najznámejší a najpoužívanejší je ale Ittenov farebný kruh, ktorý sa skladá z dvanástich farieb. Nachádzajú sa v ňom primárne, sekundárne a terciárne farby a aj v kontraste oproti sebe stojace farby. Ittren tiež farby rozdelil na studené (farby mora) a teplé (farby slnka). Teplé farby sú živé, svieže a energické. Majú tendenciu v priestore sa zväčšovať. Studené farby poskytujú dojem pokoja, ponúkajú zmierňujúci, upokojujúci a uľavujúci účinok.
Farba sa stala aj súčasťou liečebných metód. Liečbu farbami nazývame kolorterapia a je známa už tisícky rokov. Táto terapia sa zaoberá účinkom farieb svetelného spektra na človeka. Je založená na myšlienke, že svetlo určitej vlnovej dĺžky má liečivé účinky na niektoré orgány a na ľudskú psychiku. Červené svetlo napríklad zrýchľuje a zvyšuje krvný tlak. Modré a zelené zas upokojuje.
Farby slúžia ľudom na vyjadrovanie istej symboliky, tradície a semiotických vzťahov. Prisudzujú sa im určité významy, ktoré sa ale môžu v rôznych regiónoch značne líšiť. Napríklad farbou smútku v našich končinách je čierna, no v Indii a Číne je to farba biela.
